Slovensko už nezachránia len nižšie dane. Ekonóm hovorí, čo naozaj pomôže

Slovensko sa kedysi pýšilo povesťou najrýchlejšie rastúcej ekonomiky v regióne. Dnes je situácia úplne iná. V krajine už roky beží debata o tom, že sme uviazli v pasci stredných príjmov, že sa vyčerpal náš model rastu a že sa musíme posunúť od montovne k mozgovni.

Znie to múdro. Podľa analytika Róberta Chovanculiaka z inštitútu INESS je však práve tento jazyk pascou, ktorá nás zvádza k falošným riešeniam.

Vo svojom novom komentári upozorňuje, že recepty, ktoré politici opakujú dookola, už nefungujú. Nižšie dane, menej byrokracie či ďalšie prorastové balíčky sú síce užitočné, ale na návrat medzi ekonomických lídrov jednoducho nestačia. 

Prečo Slovensko zaostáva v inováciách

Podľa aktuálnych údajov Eurostatu dáva Slovensko na výskum a vývoj len 0,98 percenta HDP. Patrí tak medzi sedem najhorších krajín celej Európskej únie. Pre porovnanie, Švédsko investuje 3,6 percenta a Nemecko 3,1 percenta.

Z týchto čísel sa často vyvodzuje jednoduchý záver. Štát má naliať viac peňazí do vedy a problém zmizne. Ekonóm však varuje pred takzvaným kargo kultom. Ide o jav, keď ľudia kopírujú vonkajšie znaky úspechu, no nechápu princípy, ktoré za ním stoja.

Pojem vznikol v Tichomorí, kde domorodci po vojne stavali z bambusu falošné pristávacie dráhy a veže v nádeji, že opäť priletia lietadlá plné zásob.

Ekonomická verzia vyzerá podobne. Štát postaví vedecké parky, rozdá dotácie a čaká na zázrak. Ten však neprichádza, pretože chýba to podstatné. Prostredie, v ktorom sa oplatí riskovať vlastné peniaze.

Inovácie podľa analytika musia vyrastať z prirodzenej spolupráce podnikateľov, investorov a vedcov, ktorí idú s kožou na trh. Ich nápady potom preverí najprísnejší test, ziskovosť. Úlohou politikov nie je vyberať budúcich víťazov z kancelárie.

Čo Slovensko naozaj potrebuje

Tu prichádza kľúčová myšlienka celého textu. Malé kozmetické zmeny už nedokážu zdvihnúť imidž a reputáciu krajiny v očiach zahraničných ani domácich investorov.

„Potrebujeme paradigmatickú zmenu fungovania Slovenska, ktorá vyšle dôveryhodný signál,” píše ekonóm.

Čo si pod tým predstaviť? Ponúka dve konkrétne cesty:

Prvou je veľká decentralizačná reforma.

Tá by znížila riziko, že malá skupina politikov v Bratislave dokáže zlými rozhodnutiami potopiť celú krajinu. Rozhodovanie aj zodpovednosť by sa presunuli bližšie k regiónom.

Druhou možnosťou je špeciálna ekonomická zóna zakotvená priamo v ústave.

Vznikla by napríklad na Gemeri a priniesla by radikálne lepšie podmienky na podnikanie. Zápis do ústavy je pritom kľúčový detail. Investor by mal istotu, že pravidlá nezmiznú po najbližších voľbách.

Signál, ktorý svet nemôže prehliadnuť

Prečo je to také dôležité? Investície do inovácií sú beh na dlhé trate. Firma, ktorá stavia vývojové centrum, plánuje na desaťročia dopredu. Ak krajina pôsobí nestabilne, kapitál jednoducho odtečie inam.

Debata o budúcnosti pritom už prebieha aj na verejnosti. Inštitút INESS ju nedávno otvoril aj na diskusii o návrate tatranského tigra, kde sa riešilo, prečo Slovensko stratilo dynamiku a ako naštartovať rast najmä pre mladých ľudí, ktorí dnes odchádzajú do zahraničia.

Kozmetické úpravy nás teda z pasce nevytiahnu. Posunúť sa dá len podobnými paradigmatickými zmenami, ktoré presvedčia svet, že Slovensko to s reformami myslí vážne.