“V roku 1971 nastala obrovská zmena, ktorá dodnes umožňuje masívny presun bohatstva od obyčajných pracujúcich ľudí, ktorí vytvárajú reálnu hodnotu, smerom k ľuďom, ktorí riadia finančný systém. Koniec zlatého štandardu”
Poznáte Brettonwoodský systém? Ak nie, nevadí, pretože si teraz vďaka tomuto článku rozšírite vedomosti. Brettonwoodský systém platil od roku 1944 až do roku 1971 približne v 44 krajinách. Samozrejme len v tých kapitalistických, takže socialistických krajín sa to netýkalo. Respektíve, rokovania prebiehali aj so Sovietskym zväzom a vtedajšou reprezentáciou ČSR, to ale dopadlo neúspešne. Išlo o špecifickú koncepciu peňažného systému, v ktorej mali hlavné slovo Spojené štáty a Veľká Británia. My ju dnes poznáme, dá sa povedať, pod pseudonymom obdobia zlatého štandardu, kedy americký dolár bol v rámci tohto menového systému viazaný na zlato.
Ako 50 rokov okrádať celý svet? – Príbeh o tom, prečo sme stále chudobní
Brettonwoodská dohoda
Konkrétne sa jeden dolár rovnal 1/35 unci zlata. Ale vymieňať doláre za zlato mohli iba vlády (centrálne banky) jednotlivých národných štátov, takže neexistovalo, aby si napríklad francúzsky občan zmyslel, že chce za svoje držané doláre ekvivalent v zlate. Až také dokonalé to nebolo. Na základe tejto dohody vznikol tzv. Stabilizačný fond, ktorý potom nahradil Medzinárodný menový fond a ten funguje dodnes. Neskôr vznikla Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj, ktorú teraz poznáme ako Svetovú banku. K čomu to vlastne bolo dobré? Jednotlivé štáty sa tým zaviazali, že vytvoria dostatočné dolárové rezervy a zároveň budú držať výmenné kurzy (fixný kurz) v rozumných medziach.
Pred a počas vojny bolo totiž bežné, že vlády vo veľkom tlačili peniaze, takže v povojnovom období tu bola snaha dať všetkému akýsi poriadok. Vtedy sa ešte peniaze doslova tlačili na tlačiarňach.
To urobilo z USA svetového lídra, pretože ich domáca mena sa stala rezervnou menou celého sveta (kapitalistického). Avšak, jednotlivé krajiny nie vždy dodržiavali fixný kurz, čím systému tzv. podkopávali nohy a škodili aj sami sebe. Američania neskôr na prelome 60. – 70. rokov minulého storočia začali produkovať stále viac papierových peňazí, takže reálny výmenný kurz bol úplne iný.
Ako to funguje dnes? Centrálne banky v súčasnosti používajú takzvaný Quantitative Easing – Takto funguje nástroj, ktorým centrálne banky manipulujú ekonomiku
Nerovnosť v príjmoch počas a po zlatom štandarde
VIDEO – Chcete vedieť, ako nás okrádajú peniaze? Študujte ich pôvod!
Toto začali využívať centrálne banky z iných krajín a za svoje držané doláre dopytovali americké zlato, čo malo za následok sústavné odčerpávanie zlata z USA. Takto to fungovalo dosť dlho, pretože Američania si počas vojny vytvorili ohromné rezervy, takže bolo z čoho brať. Nemohlo to ale fungovať donekonečna a na konci roku 1971 bol Brettonwood nahradený Smithsonianskou dohodou, čím zlatý štandard definitívne skončil. Nová dohoda sa ale rozpadla počas nasledujúcich dvoch rokov.
Na grafe vyššie máme znázornenú tzv. príjmovú nerovnosť v USA, kedy za približne posledných 100 rokov na tom boli v zámorí najlepšie práve v rozmedzí obdobia, keď platil Brettonwood.
V predchádzajúcom grafe si však nie som si úplne istý správnou interpretáciou, pretože pri ňom sa nedal nájsť lepší popis. Preto som si vypožičal graf z učebnice makroekonómie, kde je konkrétne vývoj Giniho koeficientu. Giniho koeficient meria tzv. nožnice medzi príjmami domácností. Z grafu jasne vyplýva, že nerovnosť v príjmoch bola najmenšia v rozmedzí rokov 1947 – 1968 a potom začala strmo rásť.
Záver
To je zatiaľ asi všetko. Nabudúce nadviažeme na ďalšie grafy s dátami, ako sa vyvíjali po zrušení Brettonwoodského systému. V dnešnej dobe je celkom nespochybniteľné, že tie najväčšie „finančno-ekonomické nešváry” sa naplno rozbehli práve po rozpade zlatého štandardu. A aby sme neboli ako také ovce, tak je potrebné si to pripomínať a chápať, čo sa vlastne za posledných 50 rokov tak pokazilo.
Pretože to dovoľuje robiť také svinstvá, aké sa deju dnes. indexy, ktoré majú odzrkadľovať stav ekonomiky počas krízy dosahujú historické maximá, centrálne banky si tlačia miliardy dolárov ktorými znehodnocujú naše úspory a tieto peniaze dávajú veľkým nadnárodným konglomerátom.
