V dnešnom článku si spoločne zaspomíname na velikána českého herectva, autora, skvelého rozprávača, zabávača a klauna, ale i bojovníka, nie však vojaka. Pána, ktorý mal rád život a ľudí, ktorý rozdával radosť a smiech dospelým i deťom. Človeka milovaného i nenávideného pre svoj zvyk popisovať skutočnosť a kritizovať hlúposť a hlupákov, bez ohľadu na ich postavenie. Celý článok bude mať tri časti, v ktorých vám najskôr priblížim historický kontext, v druhej časti sa zameriam na dielo a v tretej ponúknem, čo by sme sa od neho mohli naučiť.
Preložené z originálu, ktorý pre českú verziu kryptomagazínu napísal Kytka.
Pán Werich bol optimista a veľmi múdry človek. Jeho život však nebol len samá zábava a, ako sám rád hovorieval, sranda. Narodil sa do obdobia vojnových konfliktov, do obdobia, kedy sa za pravdu zatváralo do väzenia. Všade okolo seba videl násilie, nespravodlivosť a ľudskú hlúposť. Tá doba sa zdá byť tak vzdialená a napriek tomu je tak nedávna.
Trochu histórie
Keď sa Jan Werich (celým menom Jan Křtitel František Serafínský Werich) v roku 1905 narodil, bolo to ešte za Rakúska-Uhorska, čo bol centralizovaný absolutistický štát s jednotným úradným jazykom – nemčinou.
Krátko po narodení bol svedkom prvého medzinárodného konfliktu, ktorý skončil až (za 4 roky) koncom roku 1918. Vtedy vzniklo Československo a prezidentom sa stal TGM, ktorému sa určite budeme venovať v niektorom z budúcich článkov. Jan Werich neskôr na tohto pána rád spomínal.
Jiří Voskovec
Jiří Voskovec bol Werichov kamarát a kolega, s ktorým sa poznal už od detstva. Spoločne začínali s divadlom a rýchlo sa stali hlavnými postavami Osvobozeného divadla, kde veľmi úspešne pôsobili až do roku 1938, kedy bolo divadlo zatvorené a obaja herci i s hudobníkom Jaroslavom Ježkom emigrovali. Skratku V+W im vymysleli nemci, ktorí im nemohli prísť na meno. Mimochodom, komunisti túto skratku neskôr oprášili.
2. svetová vojna
Stalo sa, že svet opäť dychtil po krvi a začalo sa znovu bojovať. Jan Werich vo svojej knihe mimo iného vysvetľuje, prečo museli pred vojnou narýchlo utiecť z vlasti. Nemohli hrať a vedeli, že sú na muške gestapa za svoju kritiku a zosmiešňovanie Hitlera.
Ako to vlastne bolo? Oni skrátka hovorili, čo si mysleli. Sám Voskovec o Werichovi raz povedal približne toto: „Na škole mu pre jeho malé ”mandarínske” oči hovorili číňan. Tým očiam však nič neujde. Čokoľvek zistí, ihneď oznámi a neprejde deň, aby niečo nezistil.”
Po vojne sa vrátili a nadviazali na predchádzajúcu divadelnú tvorbu, avšak zanedlho Voskovec opäť emigroval, najskôr do Francúzska a následne už zostal i s rodinou v USA, a Werich tak prišiel o kolegu. Boli síce naďalej v kontakte, o čom neskôr vyšla kniha Listy cez železnú oponu, ale už nikdy to nebolo ako predtým.
Pražská jar
To bolo obdobie, kedy sa prejavil Werichov nesmierny optimizmus a charakter. Dnes už všetci vieme, čo bohužiaľ nasledovalo (vpád vojsk Varšavskej zmluvy). Vtedy na chvíľku zasvietila iskra nádeje, že sa podarí komunizmu navrátiť ľudskú tvár. Jan Werich opäť hovoril k múdrym a rozumným, ako to mal vo zvyku. On nikdy nehovoril k hlupákom a nikdy im neprispôsoboval svoju tvorbu.
Ale o tvorbe už sa dozviete viac nabudúce. Pokračovanie v 2. časti
(zdroje: https://cs.wikipedia.org, https://www.databazeknih.cz/zivotopis/jan-werich-171 a zachované písomné, obrazové a zvukové záznamy)
Pokiaľ chcete dostávať upozornenia na naše články, použite zvonček, ktorý nájdete v ľavom dolnom rohu obrazovky. Taktiež nás môžete sledovať na facebooku.
