- Mzda má horný limit, ktorý určuje produktivita práce.
- Spodnú hranicu mzdy určujú alternatívy a konkurencia o ľudí.
- Kuchár zarába viac, lebo má špecifickejšie zručnosti a možnosti.
Mzda patrí medzi témy, ktoré pravidelne vyvolávajú emócie. Ľudia o nej často hovoria ako o rozhodnutí zamestnávateľa, ktoré závisí od jeho ochoty „doprial” alebo naopak šetriť. Takéto vysvetlenie však naráža na realitu trhu práce.
Nedokáže objasniť rozdiely medzi krajinami ani rozdiely medzi povolaniami v rámci jedného mesta. Ekonomické vysvetlenie preto pracuje s dvomi základnými faktormi: produktivitou práce a konkurenciou o zamestnancov. Upozorňuje na to analytik Róbert Chovanculiak z INESS.
V praxi to znamená, že mzda má hornú aj dolnú hranicu. Hornú hranicu určuje hodnota, ktorú zamestnanec dokáže vytvoriť. Zamestnávateľ podľa tejto logiky dlhodobo neponúkne viac, než mu práca zamestnanca prinesie v dodatočnej hodnote. Ak by vyplácal vyššie mzdy bez opory v výkone a výnose, dostal by sa do straty. Práve preto ekonómovia spájajú úroveň miezd s produktivitou práce.
Produktivita práce sa pritom nespája len s usilovnosťou jednotlivca. Výrazne ju ovplyvňuje prostredie, v ktorom človek pracuje. Rozhodujú technológie, stroje, procesy a kapitál, ktoré firma nasadí. Preto môže mať zamestnanec v modernej prevádzke vyšší výkon a vyššiu mzdovú hranicu než rovnako schopný pracovník v zastaraných podmienkach.
Tento mechanizmus pomáha vysvetliť aj rozdiely medzi Slovenskom a bohatšími krajinami, kde firmy často pracujú s produktívnejším vybavením a know-how.
Ako ilustráciu uvádza autor aj príklad z priemyselnej histórie. Keď Henry Ford na začiatku 20. storočia zefektívnil výrobu a nasadil nové stroje, dokázali zamestnanci zostaviť časť automobilu výrazne rýchlejšie než predtým. Skok v produktivite mu potom umožnil ponúknuť zamestnancom vyššie mzdy a lepšie podmienky. V tejto logike mzdy nerástli vďaka „dobrote” zamestnávateľa, ale vďaka vyššej tvorbe hodnoty v podniku.
Nechajte peniaze pracovať za vás.
Investujte a premeňte svoje obavy na príležitosť.
Mzda závisí aj od tohto
Druhý faktor dopĺňa tento obraz o dolnú hranicu mzdy. Spodnú hranicu vytvára konkurencia na trhu práce a alternatívy, ktoré má zamestnanec. Ak má človek viac možností uplatnenia, zamestnávateľ mu musí ponúknuť atraktívne ohodnotenie, inak odíde. Ak alternatívy chýbajú, vyjednávacia pozícia zamestnanca slabne. Tento princíp podľa analytika vysvetľuje, prečo firmy nepresunú celý nárast produktivity len do zisku. Konkurenti by im pracovníkov prebrali.
Práve tu sa dá vysvetliť aj rozdiel medzi kuchárom a čašníkom. Kuchár má spravidla špecifickejšie zručnosti a širšie možnosti uplatnenia, čo zvyšuje jeho vyjednávaciu silu. Čašník naopak často čelí väčšej nahraditeľnosti. Zamestnávateľ preto v záujme udržania kuchára ponúka vyšší plat.
Text zároveň pripomína, že čašníci aj napriek pomalšiemu rastu produktivity v tomto povolaní časom zarábajú viac, než zarábali historicky. Nepriniesla to zmena „charakteru” podnikateľov, ale tlak trhu. Ak by gastronómia držala mzdy príliš nízko, pracovníci by prešli do iných sektorov.
Analogický mechanizmus autor používa aj pri príklade Lionel Messi. Vysoký príjem športovej hviezdy vysvetľuje kombináciou výnimočnej schopnosti vytvárať hodnotu a silnej konkurencie o jeho služby.
Masové médiá a sociálne siete zvyšujú dosah futbalistov, čo sa premieta do príjmov klubov a tým aj do mzdových ponúk. Na opačnom konci stojí bežné povolanie, kde existuje viac ľudí s podobnou kvalifikáciou a menší priestor na výrazné zvyšovanie mzdy.
Text sa dotýka aj zdieľanej ekonomiky. Platformy typu Uber či Bolt podľa autora rozšírili počet ľudí, ktorí môžu vykonávať prácu vodiča. Navigácia a aplikácie znížili bariéry vstupu a zvýšili konkurenciu, čo v priemere tlačí zárobky nadol.
Zhrnutie je v tomto pohľade priamočiare. O mzde rozhoduje, koľko hodnoty viete vytvoriť a koľko možností máte mimo aktuálnej práce. Preto sa rozdiely objavujú medzi krajinami, profesiami aj jednotlivcami, bez ohľadu na to, ako „dobro” alebo „zle” zamestnávateľ pôsobí navonok.
