Pekný deň, milí čitatelia, opäť je tu ďalší pondelok a s ním aj začiatok predposledného týždňa do Vianoc. Dalo by sa povedať, že dnešok je svojim spôsobom takým dňom rebelov. V roku 1988 bola v ČR (10. decembra) oficiálne povolená prvá demonštrácia proti socializmu od začiatku doby tzv. normalizácie. A v ranom Československu bol dnešok zároveň dňom, kedy u nás boli zakázané šľachtické tituly.

Úvodom

Je to tiež deň, kedy OSN schválila Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Rebélia by sa dala brať ako niečo zlé, ale zároveň je to vždy určitý boj za slobodu. Aj kryptomeny v sebe majú zakotvený tento aspekt – boja za určitú nezávislosť, napr. od štátov, bánk… Tento článok by som preto rád venoval našim malým aj väčším rebelom v našich ústavoch, ktorým sa hovorí škola.

Ako rozporuplné môžu byť niektoré fakty o vzdelaní a koľko srandy aj pravdy sa v nich nachádza? Z niektorých ľudských omylov vás prejde smiech. Ľudia si vo svojej histórii najzatvrdenejšie a najtvrdohlavejšie bránili práve tie najhlúpejšie názory a presvedčenia. Práve na to mnoho rebelov doplatilo, keď skončili na popravisku alebo vo väzení.

5 paradoxov vo vzdelávaní a vzdelaní

Vzdelanie je svojim spôsobom veľmi cenným bohatstvom. Najbohatší ľudia sveta pochopili, že to najcennejšie, čo môžu predať svojim deťom, sú schopnosti a skúsenosti, ktorí ich potomkom zaručia úspech či moc. Učenie je schopnosť, ktorú je možné sa naučiť a človek by sa mal učiť celý život. Vo vzdelávaní je mnoho paradoxov, na ktoré narážame. Tie najväčšie z nich si v tomto článku teraz popíšeme.

Čím viac toho viem, tým viac viem, že nič neviem

Začneme rovno najväčším citátom slávneho gréckeho filozofa Sokrata, ktorý znie:

„Viem, že nič neviem.”

Človek, ktorý sa veľa učí, si zrazu uvedomí, že vlastne vie iba veľmi málo, zatiaľ čo keď viete len veľmi málo, môže sa vám zdať, že toho viete veľa. Dalo by sa teda povedať, že čím viac viem, tým viac si uvedomujem, že vlastne stále neviem nič. Uvedomiť si to môže byť dosť frustrujúce.

Na druhú stranu, človek nevie, čo nevie. Neuvedomuje si, že by vedel niečo, čo momentálne ešte nevie, pomohlo by mu to v tom, čo robí. Keby sme si dokázali uvedomiť, kde spočívajú naše medzery a čo potrebujeme vedieť, bola by už polovica problému prakticky vyriešená.

Ak sa chcete naučiť učiť, musíte sa naučiť zabúdať

Hoci to môže znieť protichodne, je to pravda. Ľudský mozog funguje aj ako úložisko dát. Má určitú kapacitu, ktorú ani tým najlepším tréningom nemožno rozširovať donekonečna. Predstavte si, že so sebou neustále nosíte obrovské množstvo dát a neustále pridávate ďalšie a ďalšie. Čo by sa stalo, keby nebolo možné priebežne mazať to, čo už nepotrebujete?

Zrejme by ste jedného dňa zistili, že si už nedokážete zapamätať vôbec nič ďalšie a vaša schopnosť učiť sa by bola kompletne preč.

Kladieme pozornosť na to, čo nám nejde a nebaví nás

Ďalší z mnohých mýtov o vzdelaní nám hovorí, že sa máme sústrediť predovšetkým na svoje nedostatky. Za každú cenu sa učitelia musia snažiť žiakov porovnávať a ukazovať im ich nedostatky. Keď má žiak navrch, tak nemusí nič robiť, ale nútime ho, aby neustále riešil miesta, kde sú ostatní lepší. Prečo je to paradox? Má predsa ísť o proces vzdelania, ktorého výsledkom je tvorba odborníkov a kvalitných špecialistov. Žiakov by sme mali podporovať predovšetkým v tom, čo ich baví a v čom sú dobrí, ale my doteraz robíme opak. Kladieme dôraz na priemernosť a vymáhame ju formou rôznych trestov a intervencií.

Mnoho veľkých osobností nedokončilo školu

Vzdelanie sa často považuje za úlohu rôznych ústavov a zariadení. Prevládajúci názor doteraz tvrdí, že bez týchto škôl je vzdelanie nemožné. Ponúka sa porovnanie s cirkvou, ktorá tvrdí, že aby ste mohli byť s Bohom, musíte ísť na určité miesto (kostol, kláštor…). Rovnako ako veľa cirkví verí, že len ich cesta je tou správnou, verí mnoho z nás, že iba tento náš vzdelávací systém umožní deťom sa vzdelávať.

Je to však v značnom rozpore s tým, koľko významných velikánov školu opustilo, aby dokázali niečo významné. Oskar Schindler zachránil v nacistickom Nemecku okolo 1200 židov pred smrťou, hoci ho to v škole určite nikto neučil. Bill Gates (dlhodobo bol najbohatším človekom na svete) opustil Harvard. Nikola Tesla rozsvietil svet potom, čo najprv odišiel z Karlovej univerzity. A veľa ďalších, o ktorých si môžete prečítať tu.

Ani tie najprestížnejšie školy sveta si teda neudržali budúce najväčšie osobnosti našich dejín.

Učíme sa pre seba, alebo pre spoločnosť?

Posledný paradox vyjadruje táto nenápadná, ale veľmi zásadná otázka. Naša ekonomika a voľný trh je definovaný ako miesto, kde si každý snaží uspokojiť svoje vlastné potreby. Škola je potom miestom, kde sa vychovávajú budúci zamestnanci, ktorí budú slúžiť spoločnosti. Lenže spoločnosť je nastavená tak, že každý háji iba svoje vlastné záujmy. To je pomerne pokrytecký postoj k našim deťom, ktoré učíme slúžiť druhým vo svete, kde má každý myslieť iba na svoje vlastné blaho.

Mladí ľudia by mohli byť v budúcnosti omnoho lepšie pripravení, keby im bolo umožnené vzdelávať sa samy pre seba. Definovať vlastný dopyt po vzdelaní. Prečo doteraz trváme na modeli uč sa pre druhých, pracuj pre seba, je mi záhadou. Osobne je mi bližšie, keď sa učím sám pre seba, aby som neskôr mohol niečo urobiť aj pre druhých. Ale to je už môj subjektívny názor. Aký je ten váš, nám môžete ako vždy napísať do komentárov pod článkom.

Nepremeškajte naše ďalšie spravodajstvo a prihláste sa na odber noviniek (návod nájdete tu). Nezabudnite nás tiež sledovať na našom Facebooku a najnovšie aj na Instagrame a Twitteri.

Preložené z českého originálu, ktorý pre vás pripravil Kytka.

The post 5 najväčších paradoxov vzdelávacieho systému a vzdelania appeared first on KRYPTOMAGAZIN.